Kapitola 2.
14:45
Som u lekára na pravidelnej prehliadke. Už mi vzali krv a moč. Teraz som na RTG vyšetrení a potom pôjdem na sono vyšetrenie. Som tu už 5 hodín a som nesmierne unavená! Chcem ísť domov, no viem, že ak by som nechodila na tieto vyšetrenia, nemusela by som už byť nikdy zdravá. Tak to musím vytrpieť.
15:55
Už som konečne doma. Práve sa chystám spať, pretože musím vstávať o 3:00 ráno, aby sme stihli autobus do Viedne. Som tam objednaná u traumatológa a fyzioterapeuta. Potom idem do Bratislavy na chemoterapiu. Ach, život s nádorom je tak ťažký. Najmä, keď ste malé 5-ročné dievčatko.
Na druhý deň:
6:15
Práve som čakala v čakárni u traumatológa, keď som zrazu zacítila obrovskú bolesť v oblasti chrbta. Bolo to strašné. Môj plač a krik začul lekár, traumatológ, a ihneď mi privolal rýchlu pomoc. Mame sa zasa opakovalo to peklo, čo prežívala na moje narodeniny. Je to už pol roka od diagnózy nádoru. Mame ostalo zle od žalúdka a odpadla. Mala o mňa strach. Ale ktorá matka by nemala?
10:35
Ležím v nemocnici na Kramároch a pri mne sedí mama. Ak sa pýtate, kde mám otca, zomrel. Aj on mal rakovinu, no na mozgu. Zomrel keď som mala 2 roky. Vtedy som to moc nevnímala, no teraz mi chýba. Ale mám tu mamu a tá pri mne sedí, drží ma za ruku a pozerá sa do mojich spiacich očí. Zasa ma dali do umelého spánku, pretože som mala neskutočné bolesti. O pol hodinu prišla na izbu zdravotná sestra a odviedla mamu za lekárkou. Tá mame povedala, že mám rakovinu na mieche a musím tam ostať, pokiaľ neuznajú za vhodné, aby ma pustili domov. Mama už nemala silu aby niečo povedala tak len kývla a sadla si na kreslo. „Pani Horváthová, prosím, choďte domov, oddýchnite si a príďte zajtra.“ povedala lekárka mame a jemne ju pohladkala po ramene. Mama poslúchla radu a odišla. Na druhý deň prišla zasa. Stále som bola v kóme a ona mi stále nosila čerstvé kvety a rozprávala mi, čo je nové doma. Takto to pokračovalo ďalšie 4 mesiace. Až sa ma pokúsili prebrať z kómy.
Komentáre