Úvod:
Ahoj. Ja som Patrícia Hincová a budem vám rozprávať príbeh ťažký boj s rakovinou. Je to vymyslený príbeh, v ktorom chcem poukázať na boj malého dievčatka. Malo rakovinu. Viac a dočítate v mojom príbehu.
Kapitola 1.
Volám sa Denisa a mám 14 rokov. Keď som mala 5, diagnostikovali mi rakovinu na mieche a dvojitý nádor na pľúcach. Bolo to ťažké obdobie či už pre mňa, alebo pre celú moju rodinu a kamarátov. Stalo sa to takto:
Jedného dňa som oslavovala svoje 5. narodeniny.
13:55
„Deniska! Poď už! Kamaráti čakajú!“ kričala na mňa mama zo záhrady. Oslava sa začala a na záhrade na mňa čakali hostia. „Áno mami, už idem!“ vykríkla som späť a rozutekala som sa do záhrady za mamičkou. No keď som bola už na schodoch, zatmelo sa mi pred očami a odpadla som. Potom som sa zobudila až v nemocnici. Nič si z toho dňa nepamätám, no mama mi to opisovala. Našla ma moja teta, keď išla na WC. Ležala som na zemi a tiekla mi z nosa krv. Kašľala som, no nereagovala som na nič. Teta ihneď zavolala mamu a tá záchranku. Vraj u mňa už skorej objavila náhodné krvácanie z nosa a nadmerné kašľanie, či dusenie. Záchranka prišla o 5 minút. Odviezli ma do nemocnice, vzali do nejakej ošetrovne a bola som tam 4 hodiny. Mamu nechceli pustiť dnu. Vraj sa o mňa veľmi bála a modlila sa, nech mi nič nie je.
18:15
„Pani Horváthová?“ ozval sa lekár spomedzi pootvorených dverí kancelárie. „Áno? To som ja. Čo je s mojou dcérkou?!“ vypytovala sa mama lekára s nádejou, že to bol len menší záchvat a že bude zasa všetko v poriadku. No netušila, že sa jej zmení celý život! „Poďte dnu, musíme sa porozprávať.“ zavolal si lekár mamu do kancelárie. Mama sa posadila na kreslo. Vtom uvidela, ako ma odvážajú na nosidlách do vedľajšej miestnosti. Zľakla sa, lebo som bola celá bledá a bola som prikrytá až po ramená. Bol to pre ňu šok! „Pani Horváthová, prosím upokojte sa. Vaša dcéra...“ nedopovedal a pozrel sa najprv na zem a potom na mamu. „Čo?! Čo je s ňou?!“ mama vykríkla a postavila sa. Začala plakať. „Deniska má dvojitý nádor na pľúcach. Je mi to ľúto, no musí u nás zostať asi dva mesiace.“ vykĺzlo nakoniec z lekára. Mama sa rozplakala a neveriacky sa pozerala do zeme. „A kedy ju môžem vidieť?“ spýtala sa po chvíli mama. „Môžete aj hneď. Je na treťom poschodí. Ale nebude vás vnímať. Je v umelom spánku, aby nemala také bolesti.“ povedal nakoniec lekár a odviedol mamu až ku mne. Keď mama dorazila na izbu a uvidela, ako moje bezbranné, bledé, vychudnuté telíčko leží na tej veľkej posteli, pripojené na rôzne prístroje a ako z neho trčia tie hadičky, zrútila sa.
O dva mesiace:
13:20
Už som doma. Beriem silné lieky, vážim 20 kg a som na vozíku. Dostala som sa z nemocnice s vedomím, že sa tam môžem kedykoľvek vrátiť. Že stačí len málo a nemusím sa už viac pozrieť na svet. Teraz mám podváhu 15 kg. Musím priberať, no nejde to. Všetko, čo zjem, o pár hodín musí von. Neudržím to v sebe. Som slabá, no zároveň aj silná. Slabá fyzicky, silná psychicky! A to radím vám všetkým. Buďte silný!
Komentáre