Kapitola 3.
12:00
Práve sa ma pokúšajú prebrať z kómy. Je to náročné, no nakoniec sa im to podarilo. Hneď ako som otvorila oči, uvidela som maminu plačúcu tvár. Nemohla som nič povedať, lebo som mala v krku hadičku, ktorá mi pomáhala dýchať. Vlastne som ani nedokázala držať oči otvorené. Potom mi lekárka povedala, nech skúsim pohnúť pravou rukou. Nedalo sa. Potom nech skúsim ľavú, ani to sa nedalo. Nakoniec sa ma snažila dotknúť, no ja som zvýskla od bolesti. Potom sa môj tep zrýchlil a mňa museli zasa uviesť do umelého spánku. Bola som v kóme presne rok.
O rok neskôr:
15:30
Už som z kómy vonku. Vôbec som nevedela, že som v nemocnici už rok! A keď mi to povedali, rozplakala som sa. No nemohla som nič robiť. Sily mi ubúdali, a pamäť tiež. Nepamätala som sa ani na moje narodeniny. Iba nejaké úryvky. Prosila som mamu, aby mi rozprávala to, na čo som zabudla. Bola pri mne Každý deň, od rána až do večera. No o 22:00 musela odísť. Návštevy to nedovoľovali. No keď som sa ráno zobudila, bola tam. Mama. Vždy bola pri mne a ja si ju za to nesmierne vážim. Preto vám hovorím, vážte si svojich rodičov. Nikdy neviete, kedy sa váš život obráti hore nohami.
O pár mesiacov neskôr:
10:25
Mama pri mne sedí, keď ju vtom príde zavolať sestrička a odvedie ju na pol hodinu do kancelárie. Tam ju čakala lekárka aj s papiermi a nečakanou, bohužiaľ zlou správou. „Pani Horváthová, musím vám oznámiť jednu šokujúcu správu. Prosím sadnite si.“ začala lekárka. Mame sa začali plniť tie najhoršie nočné mory v jej živote. „Prosím hovorte. Som pripravená na všetko.“ hovorila odvážne mama, no nevedela, že na to, čo sa jej chystá oznámiť pani lekárka, pripravená nebola. Na toto sa jednoducho pripraviť nedá. „Pani Horváthová... Neviem ako vám to mám povedať. Je mi to veľmi ľúto. No vašej dcére ostáva 1 rok života. Je mi to ľúto.“ dokončila lekárka. Mama tomu najskôr nechcela veriť, no keď sa pozrela do papierov, uverila. „A to mi hovoríte len tak?! Na rovinu?! Čo ste to za lekárku, že neviete zachrániť malé dievčatko! Viete, čo pre mňa moja dcérka znamená? Neviete! Pretože sa to slovami jednoducho vyjadriť nedá! Moja dcérka umiera!“ mama začala s krikom, no dokončila to s plačom. „Máte sa pre čo hnevať. Ja vás chápem. Je mi to nesmierne ľúto, no my s tým nemôžeme nič spraviť, pokiaľ budeme pod tlakom. Nesmiete všetku vinu hádzať na nás, lekárov.“ prihovárala sa lekárka ešte stále nariekajúcej mame. Potom ju odviedla ku mne a povedala mi to. Ja som na ňu iba neveriacky pozerala. Prekvapivo som neplakala. Iba som sledovala mamu ako sa na mňa pozerá a plače. Ja som ju potom chytila za ruku a povedala som: „Neboj sa mami. To bude dobré.“ aj keď som dobre vedela, že to také dobré nebude.
Komentáre